Spisovateľka a vedúca vydania spravodajstva TV JOJ –  Veronika Homolová Tóthová mapuje ťažké životné príbehy ľudí. Jej kniha Mengeleho dievča odkrýva osud preživšej holokaustu – Violy Stern Fischerovej, rodáčky z Lučenca. Je zároveň autorkou knihy Mama milovala Gabčíka, ktorý zachytáva príbeh účastníka atentátu na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha.

Ako sa jej podarilo zaznamenať príbeh ženy,  ktorá prežila štyri koncetračné tábory, aký odkaz zanechávajú jej knihy, aj o jej vzťahu k rodnému regiónu Novohrad sa dozviete viac  v nasledujúcom rozhovore.

Príbehy ľudí, ktorí prežili koncentračné alebo pracovné tábory ste začala zaznamenávať ako krátke spravodajské reportáže Neumlčaní, ktoré vysielala TV JOJ. Prečo ste sa rozhodli spracovávať práve tieto témy ?

Mala som veľké šťastie, že som vyrastala v štvorgeneračnej rodine. Žil s nami aj môj prastarý otec, starý otec mojej mamy. Bol ročník 1905, prežil všetky veľké míľniky 20. storočia a bol učiteľom. Keď som s ním chodila na prechádzky po Lučenci, často mi hovoril o osudoch ľudí, ktorých sme stretávali, s ktorými na ulici debatoval. „Asi by si na tohto pána nepovedala, že bol veliteľom tanku? A na tú krásnu dámu, že ako mladé dievča zachránila skupinu partizánov, však?“ A toto mi zostalo dodnes. Keď vidím niekde staršieho človeka, vždy mi napadne, aký asi je jeho životný príbeh. Čo by mi povedal, keby som sa správne opýtala?

Kde a ako vznikla myšlienka osloviť pani Violu Fischerovú? Mala odvahu sprístupniť svoj príbeh aj pre širokú verejnosť?

Tá myšlienka vznikla najskôr pri nakrúcaní série Neumlčaní, s pani Fischerovou sme nakrútili asi 20 minútový dokument o jej živote. Ale ani jednu z nás vtedy nenapadlo, že jej život zachytíme aj knižne. Asi o dva roky po nakrúcaní som dostala ponuku od vydavateľstva Ikar, aby som pre nich napísala vymyslený príbeh z II. svetovej vojny. Pár dní som nad tým premýšľala a potom som im povedala, že to robiť nebudem, vymýšľať si príbeh. Prišlo mi to nefér a tak trocha zbytočné, keď som poznala niekoľko skutočných príbehov z toho obdobia. Spomedzi nich sme vybrali pani Violu, aj preto, že jej rodný Lučenec je aj mojím rodným mestom, poznám ho, aj jeho historky, postavičky a vďaka prastarému otcovi aj jeho niekdajšiu podobu. Nemusela som si teda zdĺhavo študovať históriu mesta ako by to bolo potrebné pri príbehoch ľudí z iných miest.

Pani Viola mala naozaj veľkú odvahu hovoriť o tom nesmierne ťažkom a stále boľavom čase jej žitia. Ja som mala niekoľkokrát pocit, že sa už nemôžem pýtať ďalej, že sa to nepatrí, hanbila som sa, ale ma vždy povzbudila, aby sme pokračovali. Keď už sa do toho pustila, chcela porozprávať všetko. Ona totiž veľmi chcela zanechať pamiatku na tých, ktorí sa nevrátili. Keď som jej prišla do Prahy oznámiť, že kniha má veľký čitateľský ohlas, chytila ma za ruky a povedala: „Ďakujem. Budú si ich pamätať.“

 Kniha Mengeleho dievča zaznamenala obrovský úspech, stala sa bestsellerom,  ovplyvnilo Vás to nejakým spôsobom?

Prekvapilo ma to . Veľmi. Na Slovensku je to tak, že keď začínajúci autor predá do roka, roka a pol, 3-tisíc výtlačkov, tak je to považované za veľký úspech. Mengeleho dievčaťa sa tých prvých tritisíc kusov predalo za 5 dní. Dnes ich je len na Slovensku už viac ako 80- tisíc. Kniha vyšla v češtine, maďarčine a francúzštine. Bolo to naozaj úžasné sledovať, koľko ľudí chcelo a stále chce ten príbeh poznať. Mnohí z nich mi stále píšu, čo pre nich tá kniha, odvaha pani Violy, rozprávať o svojom ťažkom osude, znamená. Ale nijako zvlášť ma to neovplyvnilo, beriem to s veľkou pokorou. Ten úspech knihy predsa vôbec nie je o mne.

Pri témach, ktorým sa venujete pracujete s hlbokými životnými ranami ľudí, nielen dokumentárnym rozmerom. V tomto prípade ste zrejme pre ľudí aj akousi vnútornou oporou.

Stále je to pre mňa náročné, sadnúť si blízko človeka a počúvať jeho osud, pýtať sa, čo sa stalo s ich milovanými alebo ako si pôvodne predstavoval, že prežije svoj život. Väčšina z nich sa odhodlala o tom hovoriť až po desaťročiach od oných udalostí. Ale pre nich je to stále boľavé akoby sa to stalo nedávno. Áno, musím byť maximálne sústredená a vnímať, či ten človek znesie, aby som s ním plakala alebo by ho to vyrušilo a musím sa maximálne premáhať, aby som ho svojimi slzami ešte viac nerozrušila.

Ste rodáčkou z Lučenca, srdca Novohradu, aký máte vzťah k svojmu rodnému mestu?

Mám Lučenec veľmi rada. Stále je to moje „doma“. Keď sa mi tak dvakrát do roka podarí prísť, rada sa idem prejsť po uličkách kadiaľ sme chodievali s mojim prastarým otcom. Idem sa pozrieť aj na synagógu a vždy znova žasnem, že sa ju nakoniec podarilo zachrániť, idem sa napiť artézsky, pozrieť staré a čoraz viac chátrajúce hrobky na cintoríne, zájdem do parku, vyveziem sa hore do bývalých kúpeľov, a na basketbalové ihrisko za mojou školou, Gymnáziom Boženy Slančíkovej Timravy. Tam som trávievala letá, našla priateľstvá, ktoré pretrvali.

Chodievala som aj na železničnú stanicu, ale tam už, bohužiaľ, z jej pôvodného ducha, nezostalo nič.  A rada chodím na Starú radnicu, do mestského múzea. Ich stála expozícia, najmä školská trieda z 80.- tych rokov 20. storočia a byt zariadený nábytkom z tých rokov, vo mne vždy vyvolajú príjemnú, smutno-krásnu nostalgiu.

Novohrad je pre mnohých regiónom so zatiaľ neobjaveným potenciálom. Máte tu nejaké svoje obľúbené miesta?

Mám veľmi rada Budinú a lazy nad ňou. Zrejme preto, že tam kedysi učil môj prastarý otec. Ich príroda má pre mňa veľké čaro v každom ročnom období. Rada zájdem do Haliče pozrieť sa na krásnu hrobku Forgácsovcov s unikátnou strechou z kameňa, do Malej Prahy, kde si vždy predstavím ako sa tam usadili husiti a vytvorili si nový domov, ktorému dali malebný názov, ale aj do Divína, na hrad do Fiľakova, či na Šomošku a jej čadičový vodopád. A ešte mám z detstva pekné spomienky na Cinobaňu a samozrejme Ružinú. A aj na Políchno a Ábelovú, spojené s Boženou Slančíkovou Timravou.

Momentálne ste na materskej dovolenke, čo je pre Vás najkrajšie a zároveň najnáročnejšie v tomto období?

Najkrajšie je, že nám bolo dopriate privítať v našej rodine ďalšie dieťa, ďalšiu dcérku. Vnímame to s veľkou radosťou a vďakou. A s týmito pocitmi sa ľahko prekonávajú aj tie náročnejšie situácie.

Na aké novinky sa môžu čitatelia môžu tešiť v nasledujúcom období?

Okrem písania kníh sa venujem aj nakrúcaniu dokumentárnych filmov. Jeden celovečerný sme dokončili pred pár mesiacmi. Volá sa „Ruky na skle“ a pozreli sme sa v ňom na záchranu tzv. Wintonových detí. Tesne pred začiatkom 2. svetovej vojny sa podarilo v detských transportoch z bývalého Československa zachrániť 669 detí. Jedným z organizátorov tejto pomoci bol aj sir Nicholas Winton. Päť z týchto zachránených detí nám porozprávalo o svojej rodine, o tom ako ich cesta do Anglicka prebiehala, ako a u koho tam žili, či sa ešte niekedy vôbec stretli so svojimi rodičmi. Robili sme ten film aj ako pamiatku na týchto rodičov,  lebo oni boli tí najväčší hrdinovia tejto záchrany – oni sa museli rozhodnúť, že pošlú svoje deti do neznáma, aby im tak zachránili život.

Ale snažím sa pomaly aj písať novú knihu. Pôjde opäť o príbeh z 2. svetovej vojny. Príbeh vtedy malého chlapca, ktorý ako 8-ročný prežil so svojou mamou dva koncentračné tábory a dnes je z neho uznávaný vedec. Ale to hrozné obdobie mu vzalo nielen bezstarostné detstvo, ale aj otca a staršieho brata.

Ďakujem, že ste si aj v tomto časovo náročnom období vyčlenili pár chvíľ na náš rozhovor a prajeme veľa úspechov 😊

 

Zdroj fotografií : Veronika Homolová Tóthová, Inga Šperlová, archív OOCR TNP